Hlinené materiály v interiéri stavby

Hlina je považovaná za najstarší a najpoužívanejší stavebný materiál na svete. Príchodom nových stavebných materiálov začiatkom 20. storočia začala byť vo výstavbe používaná čoraz menej. Hodnota ľudskej práce sa zvyšovala a systémové riešenia bola stále rýchlejšia a tým aj lacnejšie. Po roku 1990 sa začali objavovať prvé snahy o navrátenie hlinených materiálu späť do stavebnej praxe.

Od roku 2004 sa v ČR začali vyrábať hlinené omietky, čo viedlo k ich masívnejšiemu používanie v bežných stavbách. Bez použitia pigmentov bola z farebných hlín pochádzajúcich z ČR vytvorená rada farieb od bielej, žltej, oranžovej, červenej, až po zelenú, modrú a čiernu. Vďaka farebným možnostiam sa začalo uplatňovať estetické hľadisko týchto materiálov a začali sa postupne vytvárať veľmi zaujímavé interiéry. Väčšina výrobcov sa snaží tento materiál vyrábať bez pridávania chemických prísad a zachovať tak čistotu výrobkov.

Vďaka použitiu rôznych farieb hliny a tlaku pri hutnení je možne vytvárať zaujímavé štruktúry

Dôvody, ktoré vedú k používaniu tohto materiálu v súčasných stavbách je niekoľko: veľkú obľubu si získal predovšetkým u ekologicky zmýšľajúcich ľudí, ktorí stavby vykonáva svojpomocne. Hliny je väčšinou v okolí stavby veľké množstvo a pri jej zmiešaní s pieskom a slamenou sečkou je možné tento materiál nanášať priamo na stenu v podobe hrubých a jemných omietok. Avšak najdôležitejšou vlastnosťou hlinených materiálov je schopnosť regulovať vlhkosť v interiéroch domov a pomáhať tak k zlepšeniu vnútorného prostredia stavieb. Ako jeden z mála stavebných materiálov dokáže hlina okamžite pojať veľké množstvo zvýšenej vzdušnej vlhkosti, aby ju mohla pri jej poklese hneď vrátiť späť do interiéru (pozri graf č 1). Sorpčná krivka znázorňuje správanie hlinené omietky, hlinené tehly a vápenné omietky. Test sa uskutočnil v klimatizačnej komore pri teplote 21 ° C, kde sa pomocou roztokov nasýtených soľou zvyšovala vzdušná vlhkosť zo 47% na 76% a po 48 hodinách došlo k jej opätovnému zníženiu na 47% po dobu 48 hodín. Testovali sa materiály o hrúbke 15 mm.

Hlinená omietka dokáže ďaleko lepšie reagovať na zvýšenie a následné zníženie vlhkosti vzduchu ako vápenná omietka, ktorá je síce do určitej miery zvýšenú vlhkosť schopná pojať, ale nedokáže ju behom krátkej doby vrátiť späť do vzduchu. Podobne sa chová väčšina stavebných materiálov. Schopnosť hlinených materiálov regulovať vlhkosť je daná predovšetkým druhom a množstvom ílových minerálov obsiahnutých v danom výrobku. Graf č. 2 porovnáva tri druhy najpoužívanejších produktov, ktoré sú vyrobené z rovnakého druhu hliny. Najhoršie reguluje vlhkosť základná hlinená omietka, ktorá obsahuje až 75% piesku. O niečo lepšie reguluje vlhkosť hlinená omietka so sečkou, ktorá obsahuje 65% piesku a výrazne najlepšie je na tom hlinená tehla, do ktorej sa pri výrobe nepridáva žiadny piesok. Vyrábajú sa ešte hlinené tehly tzv. lisované, do ktorých sa pri výrobe pridáva 40-50% piesku. Z pohľadu regulácie vlhkosti je dôležitá aj hrúbka omietky. Na grafe č. 3 je znázornená závislosť hrúbky omietky na schopnosti viazať vlhkosť počas šestnásť-denného testu pri náraste vlhkosti z 50% na 80%. Z grafu je zrejmé, že absorpčná schopnosť 20 mm hrubej omietky je počas 24 hodín rovnaká ako u omietky hrubej 40 a 80 mm [1]. Pre správne navrhovanie hlinených omietok v interiéri je dobré poznať dobu a množstvo vody, ktorú chceme poňať. Hlinená omietka dokáže absorbovať zvýšenú vlhkosť určitou obmedzenou rýchlosťou. Z toho vyplýva, že v kúpeľni nebude hrať dôležitú úlohu hrúbka omietky, ale predovšetkým jej plocha a v spálni tomu bude zase naopak.