Ing.arch. Juraj Berdis, PhD.

Príroda má jednu neoceniteľnú vlastnosť: dokonalú efektivitu využívania zdrojov. Je veľmi pravdepodobné, že príroda využíva všetok potenciál slnečnej energie, ktorá je našej planéte k dispozícií, na svoj metabolizmus a kolobeh živín. Je preto skutočne málo pravdepodobné, že človek príde na to, ako urobiť z jedného joulu dva. Teda ak platí zákon zachovania hmoty a energie. Priame čerpanie slnečnej energie má teda evidentné limity.
Biomasa sa považuje za najefektívnejší udržateľný spôsob ukladania energie. V prípade ropy, uhlia a zemného plynu ide o fosilizovanú biomasu a jej vedľajšie produkty, teda o energiu nahromadenú počas niekoľkých miliónov rokov. Naša civilizácia tieto zásoby dokázala v podstate vyčerpať za dvesto. Tvrdí sa, že naša súčasná civilizácia a jej obrovský rozvoj by jednoducho nebol možný bez čerpania týchto zásob. Otázka je ako to pôjde ďalej po úplnom vyčerpaní fosílnych zdrojov energie. Je veľmi pravdepodobné, že kapacita reprodukcie biomasy a v nej viazanej energie na zemi nedokáže pokryť jej aktuálnu a už vôbec nie narastajúcu potrebu a je treba sa obrátiť na iné zdroje energie.

Veľa odborníkov na energetiku tvrdí, že východiskom z nadchádzajúcej energetickej krízy je jadrová energia. Tu si treba ale všimnúť, že aj jadrový rozpad je tiež konečný zdroj energie a teda nie je udržateľný. Odporuje tiež princípu dobrovoľnosti a kultúrnej a spoločenskej integritytak ako ho formuloval Thijs de la Court[1]. Podľa neho sa rozvoj musí realizovať na báze vnútorného rozvojového potenciálu a potrieb a nemá byť importovaný z vonku. Aj keď sa v prieskumoch verejnej mienky na Slovensku väčšina ľudí vyjadrila za rozvoj jadrovej energie a dostavbu JE Mochovce, s ťažbou uránovej rudy je to už horšie. Pri úvahách o začatí ťažby, ako na príklad na Jahodnej pri Košiciach, sa zdvihla obrovská vlna odporu a to sa ešte nespomínalo umiestnenie skládky vyhoretého jadrového paliva. Neviem si predstaviť, kto by chcel niečo podobné dobrovoľne tolerovať vo svojej blízkosti, najmä po publikovaní stavu životného prostredia v uralskom mestečku Čeľjabinsk[2] v roku 1992. Záujem o rozvoj jadrového programu je preto vysvetliteľný nedostatkom informovanosti alebo ochotou hyenizovať na utrpení druhých, žijúcich v dotknutých oblastiach. Rozvojom jadrovej energie možno predĺžiť rozvoj našej kultúry, ale rozhodne sa tým nestane udržateľnejšia. Dopad sa tým iba oddiali a zväčší.

Tri úžiny – najväčšia priehrada a vodná elektráreň na svete. Rieka Yang – tse, PRC

Využívanie geotermálnej energie sa na prvý pohľad javí ako schodné riešenie, ale skrýva v sebe riziká, ktoré nemusia nutne vyhovieť princípu prijateľných chýb rovnako formulovaným Thijsom de la Courtom v roku 1992[3]. Pri geotermálnych vrtoch sa ťaží horúca voda z veľkej hĺbky, ktorá v závislosti od podložia môže mať aj toxické koncentrácie minerálnych látok a jej vypúšťanie do povrchových vôd bez predchádzajúcej chemickej úpravy, môže mať katastrofálne následky pre skladbu lokálnych biotopov. Ďalším nedostatkom je odpadové teplo, hlavne v letnom období vypúšťané do vodných tokov, vedie ich zohrievaniu, v extrémnych prípadoch k vymretiu endogénneho rastlinstva a živočíšstva, a zvýšeniu mikrobiologickej záťaže. K zahrievaniu povrchových vôd prispievajú v podstate všetky druhy tepelných elektrární, používajúce práve vodu ako výmenníkové chladiace médium, a tým prispievajú ku globálnemu otepľovaniu. Tu je zaujímavé pripomenúť, že najväčšie množstvo energie sa v súčasnosti míňa nie na kúrenie ale práve na chladenie.

Pre dosiahnutie hospodárskeho zisku sa nenávratne zničili sociálne a environmentálne hodnoty prostredia.

Vodná a veterná energia je vo všeobecnosti považovaná za obnoviteľný zdroj pohonu. To ale neznamená, že zber tejto energie nespôsobuje žiadne dopady.  V skutočnosti sa tieto zvyšujú úmerne, možno až exponenciálne k mierke takéhoto zámeru. V prípade veterných parkov je nezanedbateľný aj vizuálny dopad[4], energetická náročnosť výroby stavebných dielov, hlučná prevádzka a v neposlednom rade zabíjanie dezorientovaného vtáctva. V prípade veľkých vodných diel je to zničenie pôvodných biotopov, narušenie prirodzeného režimu spodných vôd a ich znečistenie, zabíjanie rýb v turbínach, bariéra na prirodzenom biokoridore, zásadné zmeny mikroklímy, zatopenie pôdy, spomalenie vodného toku, zahrievanie vody a v neposlednom rade zničenie životného priestoru a sociálnych vzťahov pôvodného domáceho obyvateľstva. Napríklad Petríková (1999) sa podrobne venuje sociologickým aspektom pri výstavbe Vodného diela Žilina[5]. Všetky tieto javy sa nazbierali napríklad aj pri najväčšom vodnom diele na svete, na priehrade „Troch úžin“ v Číne, kde napríklad opomenuli vybudovať obtoky pre umožnenie putovania živočíchov[6], zatopením brehov a znečistením vody odrezali obrovské množstvo domorodého obyvateľstva od prirodzeného zdroja obživy. Vytvorením veľkej vodnej plochy zmenili mikroklímu v oblasti a vytvorili tak bariéru pre postup letných monzúnových vetrov, ktoré zásobovali vlahou hlavné mesto Bei-jing, ktoré bolo založené na púšti a bojuje s nedostatkom pitnej vody.

Malé vodné náhony a malé veterné náhony by mohli byť cestou k udržateľnému stavu, pretože prispievajú k decentralizácií prístupu k zdrojom energie a sú v súlade s princípom emancipácie ako aj princípom prijateľných chýb. Sú síce menej efektívne vo využívaní energetického potenciálu prostredia, ale spôsobujú aj primerane menšie a teda únosnejšie environmentálne dopady.

V záujme zníženia dopadov na prostredie by sa mala energetická produkcia postupne decentzralizovať a efektivita energetickej spotreby zvyšovať. Čo by viedlo k nižšej produkcii a spotrebe energie.


[1] COURT, Thijs de la. 1993. Different Worlds. Utrecht: International books, 1993, ISBN 90-6224-996-5

[2] V rokoch 1949 až 1956 bol v Čeľjabinskej oblasti do riečneho systému Teča vypúšťaný stredne a vysoko rádioaktívny tekutý odpad. Celkovo sa v tomto období „podarilo“ vypustiť okolo 76 miliónov m3 rádioaktívneho odpadu. Radiácii bolo vystavených viac ako 124 000 ľudí z priľahlých oblastí. 29. septembra 1957 v dôsledku zlyhania chladiaceho systému explodoval skladovací kontajner s tekutým rádioaktívnym odpadom a znečistil tak územie s rozlohou 23 000 km2 (takmer polovica Slovenska) a dnes sa táto oblasť nazýva Východouralská rádioaktívna stopa. Kvôli vojenskej bezpečnosti bola táto havária držaná v tajnosti pred celým svetom a potichu bolo evakuovaných 10 700 obyvateľov. Tento atómový incident vyprodukoval dvojnásobné množstvo rádioaktívnych látok, ako pri incidente v elektrárni Černobyľ.

zdroj:    http://referaty-seminarky.sk/radioaktivita-je-vsade-okolo-nas-i/

http://en.wikipedia.org/wiki/Mayak

http://www.logtv.com/films/chelyabinsk/

[3] Rozvoj musí dovoľovať len také chyby, ktoré nevedú k strate integrity zdrojov a ekosystémov. Treba počítať s tým, že pri ľudskej činnosti môže nastať a nastane chyba. Preto aj do rozvoja sa nesmie vsadiť všetko, aby sme pri neúspechu o všetko neprišli. Aj chybný rozvoj musí byť zvrátiteľný.

[4] BERDIS, Juraj; GRÜNNER, Roman; MAGYAR, Aleksander; MIŠÍKOVÁ, Pavlína; TURANCOVÁ, Miriam. 2006. Identity and Visual Quality of the Landscape. In: KVARDA, Werner. : Socrates – Erasmus IP-SOIL II – Intensive ProgrammeResponsible Use of Soil and Land and Regional Development.  Wien : Academia Danubiana 3/2006, s.80-83, ISSN 1817-3349

[5] PETRÍKOVÁ, Dagmar. 1999. Sociologické aspekty environmentálneho rozvoja In: Sociológia 2, ročník 31, Bratislava: Sociologický ústav SAV, Slovak Academic Press, 1999, s. 181, ISSN 0049-1225

[6] V rieke Yang-tse, na ktorej je priehrada vybudovaná žijú napríklad jesetery, ktoré každoročne putujú do horného toku za účelom rozmnožovať sa, ako aj jeden druh sladkovodných delfínov.