Sídlo firmy Biotop má skutočne blízko k prírode, zároveň je to solárna archiektúra a pasívny dom.

Neberme to ako božie prikázania, normalizácia architektúre nesvedčí. No zamyslime sa nad tým, ako naše stavby ovplyvňujú životné prostredie. Sú s ním v súlade alebo ho ničia? Naznačíme tu desať prístupov, ako to robiť lepšie…

Čo je to zelená architektúra? Názory aj názvy sa rôznia a menia – dnes je populárna trvalo udržateľná architektúra. Presadil sa aj pomerne presný termín architektúra priateľská k prostrediu, teda s úvahami o vzťahu architektúry a životného prostredia.

Biokompatibilná architektúra zasa dáva do popredia vzťah architektúry a človeka, no stretávame sa aj s holistickým prístupom (a na druhej strane tiež s dôrazom na čiastkové problémy, napríklad energetickú úspornosť architektúry, redukciu emisií CO2 či využitie solárnej energie).

Ako teda vnímať zelenú architektúru? Všetky uvedené prístupy majú niečo do seba – jednotiacim prvkom však je, že ide o architektúru, ktorá zohľadňuje prostredie. Či už fyzické (prírodu, klímu, jestvujúcu zástavbu), alebo historické, kultúrne atď. A v neposlednom rade i sociálne a ekonomické. V prvom rade však zelená architektúra pozerá na urbanistický kontext – od neho, od rozmiestnenia funkcií a od riešenia dopravy závisí podstatná časť vplyvov našich aktivít na prostredie.

1. Zelený urbanizmus
Bývanie v samostatne stojacom rodinnom dome a útek z mesta bližšie k prírode je ideál, po ktorom mnohí túžime. No vďaka tomu nám na okraji miest namiesto rekreačného a poľnohospodárskeho zázemia vzniká amorfná sídelná kaša a dopravný systém, postavený zvyčajne na dochádzke osobným autom. A systém kolabuje. Riešení je niekoľko. V prvom rade treba zatraktívniť prostredie miest, aby sme z nich nemuseli utekať. Doplniť zeleň, bývanie v bytových domoch kvalitatívne priblížiť individuálnej výstavbe, ponúknuť bývanie v rodinných domoch v kompaktnej štruktúre, humanizovať prostredie tlmením dopravy, ponúknuť sociálne kvality.

Pre tých, čo dajú prednosť predmestiam či vidieku, treba ponúknuť efektívnejšie formy zástavby, väčšiu kompaktnosť sídiel na zachovanie pešej dostupnosti, pravidelne potrebné služby v dosahu, dostupnú hromadnú dopravu k centrám osídlenia (a prípadne obmedzenie každodennej dochádzky do práce – „teleworking“ je už reálnou alternatívou). Príkladom zeleného prístupu sú štvrte ako Solarcity (Linz), Vauban (Freiburg) či Kronsberg (Hannover).

Pasívne bytové domy v Darmstadte kombinujú energetickú úspornosť s príjemným obytným prostredím.

2. Vzťah k prírode, klíme
Reakcia architektúry na prírodu môže byť prvoplánová: stavba príliš nevytŕča, nechá vo svojom okolí na pohľad nedotknutú zeleň, ponechá namiesto asfaltu a betónu vodopriepustné spevnené plochy – najzreteľnejšie je to pri menej viditeľnej podzemnej architektúre.

Menej nápadné sú úvahy o tom, či v danej lokalite z hľadiska ochrany prírody vôbec stavať. A ak áno, ako minimalizovať rušenie okolia počas výstavby, počas prevádzky budovy i po jej ukončení (hovoríme tomu manažment životného cyklu).

Architektúra z hľadiska klímy – to nie je len ochrana pred nepriaznivými vplyvmi, ale napríklad aj využite slnečnej energie. Architektúra reaguje na klímu svojou otvorenosťou či uzavretosťou, podľa klimatických vlastností navrhujeme vlastnosti obvodového plášťa budov i obslužnej techniky a klíma určuje tiež zmysluplnosť a využitie niektorých priestorov – najmä medzipriestorov na pomedzí interiéru a exteriéru (na príjemné vonkajšie posedenie nám vo Fínsku poslúži preslnená zimná záhrada, v Taliansku zatienené átrium).

Horská chata Schiestlhuas (2156 m.n.m.) je príkladom autonómneho objektu s minimálnym vplyvom na prostredie.

3. Zohľadnenie miestnych tradícií, architektúra ako ekosystém
Tradícia nesúvisí priamo s ochranou životného prostredia, skôr s ochranou identity, genia loci a sociokultúrnych hodnôt. Tradičný prístup je však často aj prístupom ohľaduplným k prostrediu, skúsenosť generácií pomáhala a pomáha pri voľbe vhodného staveniska aj pri optimalizácii konštrukcie a voľbe materiálov.

Príroda nás inšpiruje tým, že jej systémy sú dlhodobo udržateľné a pomerne stabilné. Pre prírodné ekosystémy je typický uzavretý cyklický priebeh materiálových tokov – výstupy na jeho konci sa stávajú vstupmi na začiatku (iste si zo školy pamätáte obrázky kolobehu živín).

Pre dnešné „ľudské“ systémy (vrátane sídelných) je typický otvorený lineárny priebeh – na počiatku (na vstupe) čerpáme suroviny v prírode, na výstupe do nej vraciame nepoužiteľný odpad. Netreba veľa predstavivosti na pochopenie faktu, že takéto fungovanie je dlhodobo neudržateľné a ak chceme, aby naša civilizácia prežila, musíme sa priblížiť tomu „prírodnému“ prístupu. Menej prvoplánovou inšpiráciou je aj ekologická stabilita ako dynamická rovnováha systému – ak v našich sídlach či stavbách navrhneme riešenia s istou redundanciou funkčnosti a vzájomnou zastupiteľnosťou prvkov.