Neďaleko českého mesta Lučany nad Nisou v časti Horní Maxov už zďaleka zaujme drevená stavba známa aj ako rozhľadňa Scholzberg. Alebo veža či sklad dreva na výšku s kontrolným schodiskom ako stavbu označujú jej autori Martin Rajniš z ateliéru e-MRAK a Honza Mach. Ide vlastne o drevené hranoly naukladané dômyselne na seba bez akýchkoľvek spojovacích prvkov ako sú skrutky či klince. V priebehu niekoľkých hodín je tak možné celú stavbu rozložiť a drevo použiť inde.
Veža stojí od mája 2006 na pozemku staviteľa Rajniša. Zámerom bolo nájsť kreatívny spôsob skladovania dreva, no tiež zaujať návštevníkov kraja.
Stavba má štvorcový pôdorys, vnútri je točité schodisko. Použité boli drevené dosky s dĺžkou 4 metre, stabilitu zabezpečujú pomocné prekládky a laty. Vežu ukotvujú štyri pyramídy z kamenia. Tie zaťažujú plochý prevŕtaný kotviaci balvan, ktorým prechádza závitová tyč. Proti vychýleniu či otočeniu je stavba zabezpečená systémom oceľových pozinkovaných lán. Drevená konštrukcia ukrýva točité schodisko. To budí pri pohľade zvonka dojem dvojitej špirály DNA.
Celá stavba vyšla na menej ako sedem tisíc eur. Výstavba veže trvala približne 72 hodín, teda asi deväť dní.
Pôdorysný tvar: štvorec 3,3 x 3,3 metra
Schodisko: kruh s priemerom 4 metre, 54 stupňov
Výška: 12 metrov ± 150 mm
Materiál: smrek, cca 13 m3
Váha: cca 10 ton
Výška vrcholu: 789 m n. m.
Autorský list:
Investor: e – M.R.A.K., s. r. o.
Autori: Prof. Ing. Arch. Martin Rajniš, Jan Mach
Realizačný tím: David Kubík, Eliška Janečková, David Pavlišta, Jarda Leffler, Dan Baudis, Lukáš Holub, Jiří Žid, Jan Vondrák, Ondřej Pleštil, Kamil Staigl
Náklady: 160 000,- Kč (okolo 6 600 eur)
Realizácia: 2006
Počet pracovných zmien: 9 pri 5 – 8 ľuďoch
Fotografie: e-MRAK
Viac na:
http://inhabitat.com/giant-timber-tower-rises-out-of-the-czech-countryside/
RSS
http://revolverrevue.cz/pohled-z-veze-zvane-scholzberg-martin-rajnis-o-skladu-dreva-na-vysku-s-kontrolnim-schodistem
… v tomto linku je o podstate stavby (alebo o sklade reziva, za ktorý ju zámerne “anarchisticky” deklarujú autori) oveľa viac (hoci nie všetko).
Samotný “act of erection” je manifestom, ktorý nesie subverzívne obsahy, a spochybňuje súčasný “Architekturbetrieb” radikálne, ako celok. Je naozaj problematické odpovedať na otázku, komu vlastne architektúra v dnešnej dobe slúži. Ak budeme úprimní, budeme musieť uznať, že všetky ušľachtilé zložky jej agendy sú dnes kontaminované negatívnymi prejavmi, ani ona, ako nakoniec žiadna ľudská činnosť, nie je imúnna pred falzifikáciou,zneužitím. Obávam sa, že povaha tohto “zla” (prečo nesiahnuť po staromódnom výraze!) má všeobecnejšie korene, a ani architektúra sa nedokáže ubrániť sama, vlastnými silami. Architekt Rajniš sa vyznáva z obdivu k vernakulárnosti, ide až ku Korovajom na Novej Guinei, ale jeden neúprosný fakt mu, žiaľ unikol: všetky kultúry, ktoré obdivne menuje, boli (či budú?) pohltené globalizujúcou euroamerickou kultúrou, ktorá ich ľahostajne metabolizuje, na svojom ťažení po planéte. On sám jej existenciu pomáhal proliferovať, napríklad (a toto nie je výhrada, ale konštatovanie) spomínanou jazdou v japonskom vlaku Šinkanzen, nič také by v paleolitických alebo rurálnych – pastierskych podmienkach nejestvovalo. Rovnako nie je zrejme realistické velebiť vernakulárne staviteľstvo, ako celok, dnešní drobní stavebníci, či interesenti o kúpu domu už žiadnym hodnotným know-how nedisponujú, stali sa z nich subjekty závislé na monopole priemyslu prefabrikátov- v stavebníctve, kultúre, myslení – ten si svojich konzumentov, prostredníctvom panujúcich pomerov mimoriadne účinne podmanil.
Viac, než čím iným, je teda Rajnišov postoj postojom angažovaného umelca.