Ing.arch. Juraj Berdis, PhD.
Príroda má jednu neoceniteľnú vlastnosť: dokonalú efektivitu využívania zdrojov. Je veľmi pravdepodobné, že príroda využíva všetok potenciál slnečnej energie, ktorá je našej planéte k dispozícií, na svoj metabolizmus a kolobeh živín. Je preto skutočne málo pravdepodobné, že človek príde na to, ako urobiť z jedného joulu dva. Teda ak platí zákon zachovania hmoty a energie. Priame čerpanie slnečnej energie má teda evidentné limity.
Biomasa sa považuje za najefektívnejší udržateľný spôsob ukladania energie. V prípade ropy, uhlia a zemného plynu ide o fosilizovanú biomasu a jej vedľajšie produkty, teda o energiu nahromadenú počas niekoľkých miliónov rokov. Naša civilizácia tieto zásoby dokázala v podstate vyčerpať za dvesto. Tvrdí sa, že naša súčasná civilizácia a jej obrovský rozvoj by jednoducho nebol možný bez čerpania týchto zásob. Otázka je ako to pôjde ďalej po úplnom vyčerpaní fosílnych zdrojov energie. Je veľmi pravdepodobné, že kapacita reprodukcie biomasy a v nej viazanej energie na zemi nedokáže pokryť jej aktuálnu a už vôbec nie narastajúcu potrebu a je treba sa obrátiť na iné zdroje energie.
Veľa odborníkov na energetiku tvrdí, že východiskom z nadchádzajúcej energetickej krízy je jadrová energia. Tu si treba ale všimnúť, že aj jadrový rozpad je tiež konečný zdroj energie a teda nie je udržateľný. Odporuje tiež princípu dobrovoľnosti a kultúrnej a spoločenskej integritytak ako ho formuloval Thijs de la Court[1]. Podľa neho sa rozvoj musí realizovať na báze vnútorného rozvojového potenciálu a potrieb a nemá byť importovaný z vonku. Aj keď sa v prieskumoch verejnej mienky na Slovensku väčšina ľudí vyjadrila za rozvoj jadrovej energie a dostavbu JE Mochovce, s ťažbou uránovej rudy je to už horšie. Pri úvahách o začatí ťažby, ako na príklad na Jahodnej pri Košiciach, sa zdvihla obrovská vlna odporu a to sa ešte nespomínalo umiestnenie skládky vyhoretého jadrového paliva. Neviem si predstaviť, kto by chcel niečo podobné dobrovoľne tolerovať vo svojej blízkosti, najmä po publikovaní stavu životného prostredia v uralskom mestečku Čeľjabinsk[2] v roku 1992. Záujem o rozvoj jadrového programu je preto vysvetliteľný nedostatkom informovanosti alebo ochotou hyenizovať na utrpení druhých, žijúcich v dotknutých oblastiach. Rozvojom jadrovej energie možno predĺžiť rozvoj našej kultúry, ale rozhodne sa tým nestane udržateľnejšia. Dopad sa tým iba oddiali a zväčší.
Využívanie geotermálnej energie sa na prvý pohľad javí ako schodné riešenie, ale skrýva v sebe riziká, ktoré nemusia nutne vyhovieť princípu prijateľných chýb rovnako formulovaným Thijsom de la Courtom v roku 1992[3]. Pri geotermálnych vrtoch sa ťaží horúca voda z veľkej hĺbky, ktorá v závislosti od podložia môže mať aj toxické koncentrácie minerálnych látok a jej vypúšťanie do povrchových vôd bez predchádzajúcej chemickej úpravy, môže mať katastrofálne následky pre skladbu lokálnych biotopov. Ďalším nedostatkom je odpadové teplo, hlavne v letnom období vypúšťané do vodných tokov, vedie ich zohrievaniu, v extrémnych prípadoch k vymretiu endogénneho rastlinstva a živočíšstva, a zvýšeniu mikrobiologickej záťaže. K zahrievaniu povrchových vôd prispievajú v podstate všetky druhy tepelných elektrární, používajúce práve vodu ako výmenníkové chladiace médium, a tým prispievajú ku globálnemu otepľovaniu. Tu je zaujímavé pripomenúť, že najväčšie množstvo energie sa v súčasnosti míňa nie na kúrenie ale práve na chladenie.
Vodná a veterná energia je vo všeobecnosti považovaná za obnoviteľný zdroj pohonu. To ale neznamená, že zber tejto energie nespôsobuje žiadne dopady. V skutočnosti sa tieto zvyšujú úmerne, možno až exponenciálne k mierke takéhoto zámeru. V prípade veterných parkov je nezanedbateľný aj vizuálny dopad[4], energetická náročnosť výroby stavebných dielov, hlučná prevádzka a v neposlednom rade zabíjanie dezorientovaného vtáctva. V prípade veľkých vodných diel je to zničenie pôvodných biotopov, narušenie prirodzeného režimu spodných vôd a ich znečistenie, zabíjanie rýb v turbínach, bariéra na prirodzenom biokoridore, zásadné zmeny mikroklímy, zatopenie pôdy, spomalenie vodného toku, zahrievanie vody a v neposlednom rade zničenie životného priestoru a sociálnych vzťahov pôvodného domáceho obyvateľstva. Napríklad Petríková (1999) sa podrobne venuje sociologickým aspektom pri výstavbe Vodného diela Žilina[5]. Všetky tieto javy sa nazbierali napríklad aj pri najväčšom vodnom diele na svete, na priehrade „Troch úžin“ v Číne, kde napríklad opomenuli vybudovať obtoky pre umožnenie putovania živočíchov[6], zatopením brehov a znečistením vody odrezali obrovské množstvo domorodého obyvateľstva od prirodzeného zdroja obživy. Vytvorením veľkej vodnej plochy zmenili mikroklímu v oblasti a vytvorili tak bariéru pre postup letných monzúnových vetrov, ktoré zásobovali vlahou hlavné mesto Bei-jing, ktoré bolo založené na púšti a bojuje s nedostatkom pitnej vody.
Malé vodné náhony a malé veterné náhony by mohli byť cestou k udržateľnému stavu, pretože prispievajú k decentralizácií prístupu k zdrojom energie a sú v súlade s princípom emancipácie ako aj princípom prijateľných chýb. Sú síce menej efektívne vo využívaní energetického potenciálu prostredia, ale spôsobujú aj primerane menšie a teda únosnejšie environmentálne dopady.
V záujme zníženia dopadov na prostredie by sa mala energetická produkcia postupne decentzralizovať a efektivita energetickej spotreby zvyšovať. Čo by viedlo k nižšej produkcii a spotrebe energie.
Aktuálne komentáre