Zenový dom z Bělkovic

„Majitelia vedeli, že nechcú dokonale tesný dom. Naopak – mal to byť akýsi opak inkubátora. Dom, ktorý bude dýchať spolu s dolinou a lúkou. Ak by sa stavalo nízkoenergeticky, či dokonca pasívne, narástli by prvotné investície. Na ich návrat treba potom čakať niekoľko dlhých rokov. Kolega Okamura navrhol dom tak, aby jeho obyvatelia nemali pocit, že ich dvere, okná a steny uzatvárajú pred okolím. Záhradu chceli cítiť až do domu. My sme v tej myšlienke pokračovali, a tak si teraz chodia von a dnu, neprekáža im nábytok, voľne prechádzajú do záhrady a späť do obývačky. To, ako bývať, je vecou osobného presvedčenia,“ navzájom sa dopĺňajú architektky.

„Všetok nábytok sa robil atypicky na mieru. Musel sa účelne využiť každý štvorcový meter a zariadenie malo vyhovieť predstavám a potrebám teraz už päťčlennej rodiny. Domáci netrvali na estetike, funkčnosť bola pre nich primárna. Dnes sú spokojní, priestor im slúži, dom funguje. V rámci stavebného projektu sme navrhli vybavenie ník v štýle minimalistických domov s minimálnym množstvom nábytku. Vnútorný priestor takto zdanlivo narástol a plocha uprostred je reálne väčšia. Na dlážke môžu polihovať, deti sa tu hrajú a rodina dokonca odmieta sedačku. Možno sa raz zariadia zaujímavými sedacími objektami pred kozubom,“ dozvedáme sa od autoriek interiéru.

Moderná tradícia

Dom si nasadil čapicu z lúčnej trávy, necháva ju rásť podľa ľubovôle. Zelený porast sa mu zavďačí vyrovnanou klímou v jeho útrobách a čo je preň a domácich rovnako dôležité: dom sa nemusí na nič hrať; on ku krajine, z ktorej vyrástol, patrí. Kto vojde do domu a zapozerá sa na architektonicky čistý priestor, ten môže zadefinovať štýl interiéru ako kombináciu minimalizmu, možno konštruktivizmu, purizmu či iného racionálneho izmu skombinovaného s výberom tradičných materiálov a veľkoplošnými priehľadmi do exteriéru. V skutočnosti dom Sadílkových žije životom celkom normálnej rodinky, ktorá si na rozdiel od mnohých iných mohla vyladiť vlastný životný priestor spolu s architektom a potom dom dôsledne zabývať. Bolo im cudzie vyberanie dizajnových kúskov, apartných dekorov a túžba po samoúčelných efektoch. Vzhľad domu vyvstal z nárokov na funkčnosť a zabývateľnosť.

Architektky ladili interiér do pieskovej farebnosti, povrchy dostali zemitú štruktúru. Podlaha nemala byť ani tvrdá, ani chladná, a tak napriek veľkému konkurzu, ktorého sa zúčastnili parkety, palubovka a aj podlaha vhodná do telocviční, vyhralo na prízemí marmoleum. Podlahu na poschodí prikryli mäkkým kobercom. „Interiér sme modelovali svetlom. Večer priestor ožíva v novej plasticite. Nepriame svetlo sa šíri z líniového osvetlenia, ktoré sa zahĺbilo do sadrokartónového podhľadu alebo ostalo skryté v schodiskových držadlách. Majitelia nepotrebovali priťahovať pozornosť honosnými lustrami, ale chceli zabezpečiť funkčné osvetlenie. Výsledok pôsobí jednoduchou estetikou, svetlo rámuje priestor podľa zón a súčasne ho zväčšuje,“ vysvetľujú architekti.

Keď nás majiteľ pozval do domu, v kuchyni sa chystalo detské menu, na dlážke pred kozubom čakali hračky a prevaľovali sa tu mäkké farebné vankúše, steny zdobili detské výkresy, strop-konár, na ktorý si bežne vešajú posledné výtvarné počiny, v predizbe sa ešte pracovalo na dobudovaní vstavanej skrine. Domáca pohoda.

Inšpirácie podľa Osamu Okamuru

Tradičný dom na japonskom vidieku od okolitého prírodného prostredia oddeľovala skôr symbolická hranica; plot, nanajvýš bambusový, dotváral harmóniu medzi vonkajším svetom a poľudšteným miestom, na ktorom si domáci postavili skromnú skeletovú drevenú konštrukciu s ťažkou doškovou strechou (zo slamených otiepkov). Všetko z prírodných, povrchovo neupravovaných materiálov. Okolo domu plynula záhrada. V Japonsku poznali 50 druhov hlinenej mazaniny výplňových stien, ktoré sa odlišovali zrnitosťou a farbou. Rozmanité textúry rovnako ako nepravidelnosti potvrdzovali prírodný pôvod materiálov použitých na stavbu domu a vymodelovanie záhrady. Póza a okázalosť sú takejto architektúre celkom cudzie. Vyčleňovanie z prírody by bolo pre ňu nepochopiteľné. Japonská rovnako ako európska dedina vznikala za dávnych čias ako zhluk domčekov obklopených poliami a divokou prírodou. Príbytky zomknuté vedľa seba, oddelené iba malými pruhmi pôdy vyjadrovali ľudskú túžbu a úsilie po pevnom spoločenstve, ktoré sa navzájom ochráni a zabezpečí podmienky na obživu. Domov vznikal s hlbokou pokorou k pominuteľnosti a ako obraz prírody, ktorá bola prirodzenou súčasťou každého nového dňa.
Pán Okamura vie niečo o vzťahu medzi tradičnou a modernou japonskou architektúrou, o vplyve zenového budhizmu na japonskú architektonickú tvorbu a vzájomných väzbách medzi japonskou architektúrou a českou školou. Globalizácia v architektúre začala oveľa skôr, ako jej to bolo oficiálne vyčítané. Koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia išlo najmä o impulzy a tvorivé ovplyvňovanie: „Tak to bolo, aj keď architekt Jan Letzel navrhol stavbu Priemyselného paláca (dnes Atómového dómu) v Hirošime a Antonín Raymond, pokračovateľ myšlienok Franka Lloyda Wrighta, pôsobil v predvojnovom Japonsku, kde vytvoril rezidencie, školy a nemocnice. Podobne tu pôsobil architekt Bedřich Feuerstein. Frank Lloyd Wright začlenil japonský otvorený pôdorys a asymetrickú kompozíciu do svojej rannej tvorby, Jeho prérijné domy ovplyvnili štýl hnutia De Stijl. Realizáciami Miesa van der Rohe prestupujú vplyvy Ďalekého východu. V povojnovom období sa japonská architektúra stala mimoriadne inšpiratívnou a cenenou pre svoju čistotu, estetické a priestorové kvality, technickú úroveň a citlivosť k prírode.“

Zamyslenie
Materiály na prírodno dodávajú stavbe samozrejmosť a pocit, že ak by tu neboli, ublížilo by sa miestu i ľuďom, ktorí ho obývajú. Ručne vytvarovanú jadrovú omietku hladká deň po preliačinách a výstupkoch, až kým nezapadne slnko. Ročné obdobia a časti dňa nechávajú svoj rukopis rovnako na hobitích stenách, ako aj na zelenom koberci strechy. Dom sa pokojne zžil s príbehom miesta a necháva sa tíšiť vánkom z neďalekých lesov. Zrodil sa domov s ľudským rozmerom, ktorého architektúra si rozumie s umením site-specific, akceptuje prostredie, ku ktorému má patriť.

Osamu Okamura spolu s architektkami Milenou Galátovou a Evou Eichlerovou navrhli „malý dom oblečený zvnútra i zvonku s ohľadom na každý centimeter, na konkrétne miesto a ľudí. Hľadal som spôsob, ako splniť všetky pravidlá územného plánu a pritom dať tomuto domu výnimočnosť, s ktorou mäkko zapadne do údolia bez výrazného gesta, ktoré by tu kričalo,“ doznáva architekt. Zenový pokoj minimálnemu domu nezobrala ani okolitá katalógová zástavba.

Pôdorys prízemie

Pôdorys poschodie

Marína Ungerová
Foto: Dano Veselský

Zdroj: www.asb.sk/

Mohlo by Vás zaujať:

Zmerali sme IQ slovenských domácností Bejrútske terasy v Libanone Bývalý závod Renaultu sa stane školou so zelenou strechou Vplyv strešných okien VELUX na potrebu energie na vykurovanie